koordinátorka tábora:
Ing. Alena Paľová, bydlisko: Trnava, vek: 41, znamenie: ryba, tábor Antre - 21. rok
Vyštudovala som Vysokú školu ekonomickú v Nitre. Počas školy som pracovala v medzinárodnej študentskej organizácii AIESEC, v ktorej som organizovala aj prvý ročník počítačového tábora pod názvom Môj prvý počítač. Po škole som sa zamestnala v Antre ako marketingový manažér. Po zániku firmy v roku 1999, som sa rozhodla podnikať a založila Školiace stredisko Antre, neskôr ANTRE SK. Popri práci, každý rok organizujem aj počítačový tábor Antre. Od roku 2004 pod hlavičkou občianskeho združenia PC.ON education, zameraného na neziskové aktivity. V tomto roku som sa rozhodla zorganizovať nový tábor, zameraný na osobnostnýý rozvoj a outdoorové aktivity v prírode pod názvom Zážitkový tábor Antre.
Prečo si sa rozhodla stráviť leto v tábore?
Organizovanie tábora je pre mňa srdcová záležitosť. Je to najtvorivejšie, najzaujímavejšie a najpodnetnejšie podujatie, ktoré robím. Je to stále nová výzva a zároveň veľký priestor na sebazdokonaľovanie aj zdokonaľovanie podujatia ako takého. Priestor na skúšanie nových vecí. Neviem to vôbec vysvetliť prečo ma to tak baví, pravdepodobne je to podujatie, ktoré súvisí s mojim osobným poslaním. Je to živý organizmus, ktorý je každý rok iný, neopakovateľný a nikdy sa nedá všetko naplánovať, čo sa mi na tom páči, pretože mám rady výzvy a zmenu.
Kedy vznikla myšlienka zorganizovať Zážitkový tábor Antre?
Veľmi dávno. Len som na to dlho nemala odvahu, urobiť STOP počítačom a zorganizovať tábor podľa mojich predstáv, oddychový, turistický, uprostred prírody. Ja mám veľmi rada aktívny oddych, chodenie po lese, behanie, objavovanie, turistiku, cyklistiku, plávanie, člnkovanie a tiež mám rada veľa ľudí pokope, ktorí sa zabávajú, spievajú pri ohni, či tancujú, jednoducho sú šťastní. Ale intenzívne som sa nad tým začala zamýšľať pred dvoma rokmi, keď sme organizovali tábor v Moravskom Svätom Jáne. Pripravovala som táborovú stránku a hľadala som fotku dieťaťa, ktoré sedí pred počítačom, hrá počítačovú hru a je šťastné, usmieva sa. Viete čo ma zarazilo? Ja som takú fotku nenašla. Deti sa pri počítači nesmejú, nežiaria im oči šťastím, sú sústredené, zmagnetizované hrou, ale či sú v tej chvíli šťastné... Vtedy som si uvedomila, že nerobím to, čo považujem za správne - nenapĺňam svoju prvotnú víziu tábora - robiť tábor, na ktorom by oči detí, žiarili šťastím. Že kdesi po ceste, ktorá trvala 20 rokov, sa čosi veľmi dôležité stratilo... Že sa stratilo to pôvodné a podstatné. A to podstatné mi vtedy ukázal nový vedúci tábora Dalibor, bývalý skaut, prírodný človek, ktorý zorganizoval tak skvelý tábor plný zážitkov z obyčajných hier, naháňačiek, tvorivých a zábavných aktivít, pri ktorých som tie žiarivé oči šťastím videla. V tej chvíli som vedela, že je len otázka času čo nájdem ľudí, s ktorými vytvoríme nový tábor, ktorý dá deťom to, čo na počítačovom tábore chýbalo - viac aktivít na osobný rozvoj, zážitky, ktoré menia osobnosť a charakter, a viac spojenia s ľuďmi a prírodou.
Znamená to, že už nechceš robiť počítačový tábor?
Mrzí ma, ak som niektorých vystrašila, že by mohli prísť o skvelý a jediný pobytový počítačový tábor Antre. Vôbec nie. Vzdelávanie v oblasti počítačov sa mi páči, považujem ho naozaj za veľmi užitočné. Ja mám rada počítače, som technický typ a sú pre mňa nástrojom slobody, samostatnosti a sebestačnosti. Nástrojom budúcich úspešných podnikateľov. Považujem za veľmi oslobodzujúce, keď si dokážem vytvoriť vlastnú webovú stránku, keď si dokážem stvoriť prihlasovací formulár, keď si dokážem natočiť video, spracovať videoklip a umiestniť ho na youtube alebo upraviť fotku, vložiť do nej text a dať ju na facebook, umožňuje mi to plnohodnotne a samostatne podnikať. To považujem za fascinujúce a chápem všetkých, ktorí práve pre toto počítače milujú. Avšak je mi smutno, ak niekto uviazne v závislosti na počítačových hrách, ak stretnem mládenca, ktorý má 30 rokov, dokáže prejsť všetky levely najnovšej počítačovej hry, ale nedokáže si opraviť dvierka na kuchynskej linke, vymeniť si pol roka svetlo v lampe či nájsť si priateľku a žiť skutočný život. Preto som veľký odporca bojových počítačových hier a strieľačiek, napriek tomu, že rešpektujem slobodu ľudí i detí ich hrať. Ale bez ohľadu na hry, to je hlbší spoločensko-psychologický problém, som si všimla iný problém na počítačovom tábore. Napriek tomu, že deti ovládajú niektoré počítačové programy, napríklad grafické programy, tvorbu www stránok, strihanie videa a pod., nevidím, že by tieto programy tvorivo využívali. Nemajú vlastné webové stránky, nerobia plagáty a koláže na facebook, netvoria videoklipy s obľúbenou hudbou, neprogramujú, nevytvárajú prezentácie. Až na pár výnimiek sú deti väčšinou pasívnymi konzumentmi internetu - kliknú, zdieľajú, okomentujú, prepošlú. A toto ma vážne trápi. Pasivita. A malé sny, vízie, ambície, keď aj nie zmeniť svet, ale aspoň svoj vlastný život žiadúcim smerom. Pretože o to ide. Život možno žiť podľa svojich predstáv. Len treba byť aktívny, dokonca pro-aktívny - nečakať až niekto druhý urobí krok, sám ho urobiť. A byť milý k ľuďom, snažiť sa o ústretovú komunikáciu. A rešpektovať osobitosť a rôznorodosť každého z nás a podporovať jeho silné stránky. A snívať, predstavovať si želaný výsledok, veriť si, byť ľudský. Jednoducho žiť prirodzený a šťastný život.
A aj o tom by mal byť zážitkový tábor. Počítačový tábor naučí deti AKO niečo urobiť. Zážitkový tábor má ambíciu pomôcť deťom zistiť ČO robiť? ČO chcieť? ČÍM byť? a PREČO niečo robiť? PREČO niečo chcieť? PREČO niečím byť? Na tieto otázky často nemáme odpoveď ani my dospelí, preto si myslím, že bude veľmi užitočné a veľmi obohacujúce, ak to na našom Zážitkovom tábore zistia deti už ako deti. Pretože ak viem čo chcem, je väčšia pravdepodobnosť, že to aj dosiahnem.
No a aby to nebolo len tak vážne, nebude popri tom chýbať obyčajný relax a normálna zábava, sranda, smiech. Rada by som pozvala na tábor všetky deti z počítačového tábora, pretože tím ľudí, ktorý som dala dokopy sľubuje skutočne veľmi zaujímavý program a nezabudnuteľný zážitok.
Ja osobne sa veľmi teším na tohtoročný tábor a sľubujem, že ho budeme pripravovať s tým najväčším nadšením a radosťou. Lebo všetci, čo ho pripravujeme robíme to, čo nás veľmi baví. A navyše to považujeme za veľmi zmysluplné pre budúcnosť zúčastnených detí.
Dúfam, že sa stretneme. Teším sa na každého z vás.
Alena